nedeľa 11. septembra 2016

Hudobná výchova podľa šarie

Nemáme všetci rovnaký hudobný sluch a ani vkus a mnohí z nás sa na povinných hodinách hudobnej výchovy na základnej škole nudili. Pán Mohammad Dašu, učiteľ Koránu z kanadského Toronta, však svojim deťom našiel oveľa lepšiu výhovorku. „Moje deti nemôžu byť prítomné na hodinách hudobnej výchovy. Nechajte ich sedieť v knižnici alebo v kancelárii, prípadne im počas takej hodiny dajte dobrovoľnú školskú prácu, to je v poriadku. Sme flexibilní,“ oznámil škole s argumentom, že keďže spev a hra na hudobný nástroj islam zakazuje, on, ako veriaci moslim, ktorý dokonca občas vedie modlitby v miestnej mešite, nesmie deťom dovoliť zúčastňovať sa na páchaní takého hriechu.

Uši plné olova
A hoci škola sa snažila vyjsť starostlivému otcovi v ústrety s návrhom, že moslimské deti nemusia spievať, ale napríklad len tlieskať do rytmu, ale že účasť na hodinách hudobnej výchovy je povinná, nepochodila. „Nemôžeme robiť kompromisy v otázkach, pre ktoré máme úplne jasné inštrukcie vydané Prorokom,“ podporil starostlivého rodiča miestny imám Kasim Ingar. Podľa islamského práva šaría je totiž hra na hudobné nástroje prísne zakázaná a uši tých, čo počúvajú spev, budú v súdny deň naplnené olovom. Dašu situáciu „elegantne“ vyriešil tak, že počas hodín hudobnej výchovy berie svoje tri deti zo školy preč.
Tento prípad je zaujímavý najmä v rámci znepokojujúceho trendu. Čoraz častejšie sa stretávame s príkladmi toho, že moslimská komunita žiada prispôsobenie v rôznych aspektoch našej kultúry, vzdelávacieho či iného systému. Spomeňme si na zverejnenie karikatúr proroka Mohameda v Dánsku, prihliadanie na kultúrne zázemie pri vraždách zo cti v Nemecku alebo povoľovanie sobášov moslimských mužov zo štyrmi ženami vo Veľkej Británii. Požiadavka je vždy odôvodnená rovnako a v zásade hovorí „prispôsobte sa, lebo inak urazíte naše náboženské cítenie“.

Náboženské vs. politické požiadavky
Z pohľadu náboženstva však v islame existuje princíp tajsír, v preklade „uľahčenie bremena,“ na základe ktorého v krajine kafirov (nemoslimov) môžu moslimovia upustiť od často náročných požiadaviek svojho náboženstva. Ak je to nevyhnutné, napríklad ak nie je k dispozícii iná potrava, moslim môže aj jesť bravčové mäso, aj si napríklad odložiť modlitbu na neskôr, ak jeho zamestnávateľ neposkytuje prestávky na modlenie a podobne.
Deti Mohammada Dašu teda bez ujmy na ich náboženskom živote môžu navštevovať hodiny hudobnej výchovy – keďže v krajine kafirov je účasť povinná. Jeho požiadavka na špeciálne zaobchádzanie len na základe náboženstva je v rozpore so základnými hodnotami rovnosti pred zákonom, a je tým pádom politická. Ide o citlivú požiadavku nielen čo sa týka dopadu na moslimské deti. Hudba, umenie a kultúra patria k našej civilizácii, a keď ich budú moslimovia svojim deťom zakazovať, ako to ovplyvní možnosť ich integrácie do západnej spoločnosti?
Rovnako však aj nemoslimské deti v danej triede dostávajú nevyžiadanú lekciu – že moslimovia sú špeciálne privilegovaná skupina, pre ktorú zákony a pravidlá neplatia. V prípade Mohammada Dašu ide o presadzovanie si politického záujmu tejto skupiny voči zákonodarstvu danej krajiny.

Islam ako politický systém
Poznáme množstvo príkladov politických požiadaviek. „Dajte chudobným nižšie dane a sociálne istoty.“ „Nech majú dôchodcovia a študenti cestovné zadarmo.“ „Dajme poslancom parlamentu imunitu.“ O týchto požiadavkách sa vedú často vášnivé diskusie. Do tejto kategórie spadajú aj nasledovné požiadavky islamskej komunity na Západe:
- požiadavka, aby nebol prorok Mohamed zobrazovaný alebo aby naň neboli adresované narážky či vtipy
- požiadavka, aby mohol mať moslimský muž štyri manželky
- požiadavka, aby boli a letiskách inštalované kútiky pre moslimov, kde si môžu rituálne umývať nohy
- požiadavka, aby bol akceptovaný len ten preklad Koránu, ktorý je upravený pre našu kultúru
- požiadavka učiť na školách o islame len v pozitívnom duchu
- požiadavka nezmieňovať sa o podradnom postavení žien v islame
Politické požiadavky ale nie sú pre islam novinkou. Sprevádzajú ho od jeho vzniku. Mohamed sa stal úspešným, keď sa prestal zameriavať na šírenie svojho posolstva slovom, stal sa z neho politik a bojovník a začal svojich susedov dobíjať mečom. Samotný Korán je skoro z dvoch tretín venovaný kafirom.

Nedávny príklad z Kanady je symbolický. Zjavne politická požiadavka na zmenu v sekulárnom školskom systéme je zakrývaná prívlastkom „náboženská“. S náboženstvom ale nemá nič spoločné. Preto je potrebné postaviť sa k nej v tomto duchu. Požiadavka je to samozrejme legitímna, ale keďže je politická, mala by sa riešiť politickými nástrojmi. A nielen to. Je potrebné začať širšiu konštruktívnu diskusiu na tému kompatibility islamu s našou kultúrou a hodnotami.
CSPI SR

Odkaz na pôvodný článok:

nedeľa 4. septembra 2016

Burkini legitimizujú znásilnenie

Debata okolo celotelového úboru na kúpanie pre moslimky, takzvaných burkini, sa hýbe z jedného extrému do druhého. Bývalý francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, striktne vyznávajúci zásadu laicité, nedávno vyzval na prijatie zákona, ktorý by umožnil jednotlivým starostom burkini na ich plážach zakazovať. Francúzsky minister vnútra Bernard Cazeneuve túto výzvu ihneď odmietol s tým, že by to bolo protiústavné.

Starosta Cannes David Lisnard a jeho kolegovia z ďalších francúzskych miest však neváhali, a obratom postavili burkini mimo zákon. Presadzovanie dobrej myšlienky v mene bezpečnosti a hodnôt sekularizmu však viedlo k nechutným incidentom, napríklad keď skupina po zuby ozbrojených policajtov obklopila pokojne ležiacu zahalenú moslimku na pláži v Nice a nútila ju vyzliekať sa.  Francúzsky najvyšší správny súd to celé dorazil prehlásením, že zákaz burkini je diskriminačný a zakazovať burkini zakázal.

Aj z vyššie uvedeného je zjavné, že samotný zákaz burkini, akokoľvek dobre myslený, nič nerieši. Čiastkové kroky musia byť spojené so širšou diskusiou a opatreniami týkajúcimi sa politického islamu a jeho prejavov. Inými slovami je nutné pozrieť sa na burkini ako jeden z množstva fenoménov v širšom kontexte islamskej doktríny a následne z toho vyvodiť konkrétne politické dôsledky.

Dizajn burkini, podobne ako jej „suchých“ sestier ako burky, nikáby,či hidžáby, vychádza z podradného postavenia ženy v islame. Podľa islamského práva šaría sa napríklad muž môže zosobášiť zo štyrmi ženami, naopak to neplatí. Dcéra má právo zdediť polovicu toho, čo potomok mužského pohlavia. Na súde je výpoveď jedného muža rovná výpovedi dvoch žien.

Čo sa týka oblečenia, to islamská doktrína presne nevymedzuje. Vieme však, že prorok Mohamed donútil všetky svoje manželky nosiť závoj. Má to silný vplyv na súčasný islam, keďže Korán prízvukuje potrebu nasledovať Mohameda v každom možnom aspekte života.

Žena sa má držať v ústraní a pred mužom sa správať skromne a cudne, inak si koleduje o problém. Austrálsky vysokopostavený islamský klerik šejk Tadž Aldin al-Hilálí to vystihol v známom prirovnaní s mäsom: „Ak pohodíte holé mäso von... a mačky sa prídu pohostiť, čia je to vina?... Problémom je to holé mäso. Ak je [žena] vo svojej izbe, doma, alebo v hidžábe, nebude žiaden problém.“ (https://www.theguardian.com/world/2006/oct/26/australia.marktran)

Je to jasná správa. Žena, ktorá sa nezahaľuje, sama vyzýva na znásilnenie. Ale takýto výrok ponižuje aj mužov. Pokladá ich za zvieratá, ktoré nekontrolujú svoje pudy.

Z pohľadu islamskej doktríny teda burkini, podobne ako burka a ďalšie „islamské odevy cudnosti“, legitimizuje znásilňovanie. Za burkini sa argumentuje právom každého človeka v slobodnej spoločnosti obliekať sa podľa vlastného výberu. Avšak burkini nie sú porovnateľné s kostýmom Batmana, čo si donesie na pláž nejaký recesista. Burkini je jasné prehlásenie moslimky, že to ona je tá cudná a cnostná, a keďže tak lepšie napĺňa ideál moslimky, je lepšia ako tie odhalené, ktoré si len tak sporo odeté v plavkách koledujú o znásilnenie. Ak akceptujeme burkini, bude to viesť k tlaku v islamských komunitách, aby ich nosili všetky moslimky. To je v protiklade s cieľom autorky celotelových plaviek Ahedy Zanetti, ktorá vyhlásila, že burkini vymyslela preto, aby ženám dala slobodu, nie aby im ju zobrala. Myslela tým, že moslimské ženy majú na výber buď ísť na pláž oblečené v burkini, alebo zostať doma. A ak sa celá debata o burkini bude viesť bez debaty o politickom islame a postavení ženy v islame, presne taký negatívny dopad by eventuálny zákaz burkini mal na moslimské ženy – bez burkini by museli zostať sedieť doma.

Akceptácia burkini však bude mať negatívny vplyv aj na nemoslimky. V plavkách na pláži budú stále vo väčšom kontraste k cnostným zahaleným ženám pôsobiť ako nezabalené mäso hodené zvieratám, koledujúce si o znásilnenie.

Riešenie, ako už bolo naznačené, spočíva v diskusii o islame. Nie o jeho náboženskej časti, pretože to je slobodná voľba každého jedinca. Niektoré časti islamskej doktríny však zasahujú do života nie len moslimských žien a mužov, ale aj nemoslimov. Preto je dobré jasne povedať, kde končí náboženská časť islamu a kde začínajú požiadavky politického charakteru. A v ktorých bodoch sú v rozpore s ústavami našich krajín pevne stojacimi na pilieroch slobody a rovnosti.


CSPI SR

štvrtok 24. marca 2016

Nazvime útoky v Bruseli pravým menom: bol to džihád


Médiá sú dnes opäť plné správ o džihádistických útokoch, tentoraz v Bruseli. Často však používajú nesprávnu terminológiu, v dôsledku čoho sa veci nepomenúvajú pravým menom. Príčinou je nízka miera povedomia o doktríne islamu a neznalosť politického islamu. Nejde pritom o maličkosť, ani o nejaké punktičkárstvo. Zmätok v pojmoch vytvára živnú pôdu pre rôzne dezinterpretácie reality zahmlievajúce, a často bohužiaľ účelovo vylučujúce spojitosť medzi útokmi a doktrínou islamu. Z neznalosti a prehnanej politickej korektnosti sa po každom akte džihádu, akých sa v Európe v posledných rokoch urodilo požehnane, vynárajú dookola stále nové variácie na tému, ako je terorizmus dielom niekoľkých jednotlivcov, ktorí nemajú nič spoločné "s tým skutočným islamom." Takéto zahmlievanie, možno aj s dobrou motiváciou, však nikomu nepomôže.
Nezaškodí preto si zhrnúť základné pojmy:
  1. „Islamizmus“ (ako ideológia) a „islamista“ (ako osoba praktizujúca „islamizmus“) sú umelo vytvorené pojmy bez skutočného významu. Správne označenia sú „politický islam“ a „džihádista“.

  • Politický islam: 51% textu celkovej doktríny islamu je venovaných politickému islamu. Politický islam je tá časť tzv. Trilógie islamskej doktríny (Korán, Síra a Hadís), ktorá sa vzťahuje na nemoslimov, teda kafirov). Z toho dôvodu islam nie je len náboženstvom, ale tiež, a to vyše z polovice, politickou ideológiou.

  • Džihádista: každý moslim by mal nasledovať príklad Mohameda, je to spomenuté v Koráne 91 krát. Mohamed bol dokonalým príkladom džihádistu.

  1. Rovnako pojem „terorizmus“ (ako násilný čin) a „terorista“ (ako osoba konajúca násilie) nie je správne používať vo vzťahu k politickému islamu. Správne by mali byť nahradené pojmami „džihád“ a „džihádista“. Osoba konajúca násilie na základe doktríny politického islamu je v prvom rade džihádistom. Džihád nie je obmedzovaný len na násilné konanie, rovnako násilie voči kafirom nemusí mať nutne formu terorizmu. Z histórie sú známe regulárne vojnové ťaženia moslimských armád, podobne dnes Islamský štát využíva aj iné taktiky ozbrojeného boja, terorizmus je len jedna z foriem džihádu. Samotnému džihádu, teda vo všeobecnosti akémukoľvek úsiliu moslima presadzovať islam, sa v islamskej doktríne venuje 31% textu.

Príklady džihádu v doktríne politického islamu:
Výňatky z Koránu.
Korán 2:216 Bol vám tiež nariadený boj (džihád), aj keď vám je nepríjemný. Je však možné, že je vám nepríjemné niečo, čo je pre vás dobré, a je možné, že milujete niečo, čo je pre vás zlé. Jedine Alah vie, a vy neviete.
Korán 4:89 A priali by si, aby ste sa stali kafirmi, ako sú oni, tak aby ste všetci boli rovnakí. Preto si neberte kafirov za priateľov, až pokým neopustia svoje domy pre boj v mene Alaha (džihád). A ak sa otočia chrbtom, chyťte ich a zabite ich, kdekoľvek budú.
Korán 9:29 Bojujte proti tým, ktorí neveria v Alaha a v deň posledný a nezakazujú, čo Alah a Jeho posol zakázali a ktorí nenasledujú náboženstvo pravdy, z tých, ktorým sa dostalo Písma (pozn. žida a kresťania), až pokým sa nepodrobia a nezaplatia daň (džíza) cítiac sa ponížení.
Korán 4:95 Veriaci, ktorí zostanú doma v bezpečí, okrem tých, čo sú neschopní, sa nevyrovnajú tým, ktorí bojujú svojimi majetkami a životmi v mene Alaha (džihád).
Korán 8:41 Vedzte, že jedna pätina vojnovej koristi patrí Alahovi, Jeho poslovi, rodine Jeho posla, sirotám, potrebným a po ceste Alahovej kráčajúcim.

Výňatky zo Síry (životopis Mohameda)
M448   Po všetkých víťazstvách niektorí z moslimov hovorili, že dni boja sú za nimi a začali dokonca predávať svoje zbrane. Mohamed to však zakázal, hovoriac: „Spomedzi mojich ľudí by sa nemali vytratiť tí, ktorí sa angažujú v boji za pravdu, dokiaľ sa Antikrist nezjaví!“ Džihád bol chápaný ako normálny stav vecí. (Bill Warner: Život Mohameda – Síra)
I690   Zajatci boli odvedení do Mediny. Kopali tam výkopy na trhovisku. Bol to dlhý deň, v ktorý bolo sťatých 800 židov. Mohamed a jeho 12-ročná žena Aiša sedeli a prihliadali na zabíjanie po celý deň a neskoro do noci. Alahov apoštol dal zabiť každého židovského muža. (Bill Warner: Život Mohameda – Síra)

Výňatky z Hadísov (Mohamedove tradície)
[Muslim 001,0031] Mohamed: Bolo mi prikázané viesť vojnu proti ľudstvu, pokiaľ všetci nedosvedčia, že niet iného boha než Alaha, neuveria, že som jeho prorokom a neprijmú všetky zjavenia, ktoré sú skrze mňa vyslovené. Keď tak spravia, budem chrániť ich životy a majetok, dokiaľ Šaría nehovorí inak, v takom prípade ich životy ležia v rukách Alaha.“
[Buchárí 4,52,142] Mohamed: „Bojovať džihád s kafirmi čo i len jediný deň je viac než celá Zem a všetko na nej. Miestočko v raji, menšie než váš jazdecký bičík, je väčšie než Zem a všetko na nej. Deň či noc cesty za džihádom sú väčšie než celá Zem a všetko čo pojme.“
[Buchárí 4,52,96] Mohamed: „Ktokoľvek vyzbrojí džihádistu, je odmenený rovnakými zásluhami ako samotný bojovník, ktokoľvek sa náležite postará o rodinu svätého bojovníka, je odmenený ako samotný bojovník. “
[Buchárí 1,2,35] Mohamed povedal: „Človek, ktorý sa zapojí do džihádu, sprevádzaný ničím než úprimnou vierou v Alaha a jeho prorokov a prežije, bude odmenený Alahom po smrti alebo vojnovou korisťou. Ak ho v boji zabijú ako mučeníka, bude prijatý v raji.“

CSPI SR
Foto: www.cbsnews.com

utorok 17. novembra 2015

Kniha Šaría pre nemoslimov


Islam nie je len náboženstvo, ale aj politický systém s vlastnou zbierkou zákonov. Tieto zákony sa nazývajú šaría a neexistuje oblasť života, pre ktorú by šaría nemala právne predpisy. Šaría je založená na úplne iných princípoch ako náš právny systém, ide o zákonodarstvo založené na posvätných textoch islamu, čo sú korán (kázania proroka Mohameda), síra (životopis proroka Mohameda) a hadís (tradície zavedené prorokom Mohamedom).

Mnohé z nariadení šaríe sa týkajú aj nemoslimov, pričom dokonca až 61 percent islamskej doktríny v horeuvedených posvätných textoch sa zaoberá kafirmi, teda nemoslimami. Poznať nariadenia šarie, ktoré by v prípade jej dominancie v našich krajinách mali vplyv na náš život je teda dôležité.

Keď pozorujeme vývoj v Európe, vidíme že každá požiadavka moslimov je založená na myšlienke nastolenia šaríe aj v našej krajine. Ak budeme vedieť, ako by šaría mohla zmeniť náš život, môžeme sa ľahšie rozhodovať, ako reagovať.

Kniha Šaría pre nemoslimov renomovaného odborníka na politický islam Billa Warnera prináša základné poznatky týkajúce sa islamského práva šaría. V dnešnom uponáhľanom svete je ideálnym zdrojom základného prehľadu pre niekoho, kto nemá čas alebo potrebu zdĺhavo študovať objemné staré texty.

Kúpiť knihu Šaría pre nemoslimov:

https://www.artforum.sk/katalog/85298/saria-pre-nemoslimov

http://www.librix.eu/sk/books/detail/saria-pre-nemoslimov-1016/

http://www.bux.sk/knihy/267879-saria-pre-nemoslimov.html



Oficiálne vyhlásenie - Centrum pre štúdium politického islamu, Slovenská republika v súvislosti s útokmi v Paríži z 13. novembra 2015

Všetci si určite pamätáme, ako nás v januári šokovala správa o zavraždení redaktorov Charlie Hebdo. Tento útok proti slobode prejavu v Európe nami hlboko otriasol. Parížsky 13. november si vyžiadal viac ako desaťnásobok obetí a Európa je opäť v šoku.

Po každom teroristickom útoku politickí predstavitelia rôznych krajín vyjadrujú zdesenie a nerozumejú, ako sa niečo tak hrozné mohlo stať. Tento zmätok pramení z neschopnosti pomenovať príčinu teroristických útokov. Tou príčinou je doktrína islamu. Až pokým nebudeme ako spoločnosť schopní toto otvorene povedať, budeme znovu a znovu zaskočení podobnými útokmi a nebudeme schopní im nijako zabrániť.

Typickou politickou reakciou na teroristický útok je prísľub posilnenia tajných služieb a ďalších bezpečnostných zložiek. Aj keď tieto vyhlásenia môžu niektorých občanov upokojiť, v reálnej situácii veľa nezmenia. Žiadna bezpečnostná zložka nedokáže ochrániť verejný priestor pred všetkými teroristickými hrozbami. Spomeňme si, koľko sľubov o zvýšenej ochrane sme počuli v januári. A koľko obetí musí Paríž pochovávať o desať mesiacov neskôr.
Z nášho zármutku povstáva otázka: Ako si čo najvhodnejšie uctiť tieto obete? Vence a sviečky nepostačia. Z tejto udalosti by sme sa mali poučiť. CSPI International kladie dôraz na týchto niekoľko bodov:
  • Mali by sme pochopiť, že samotné teroristické útoky nie sú ani cieľom, ani príčinou problému. Tou príčinou je politická doktrína islamu, ktorej hlavným cieľom je, aby sa všetci ľudia na svete podriadili islamu a uznali, že Alah je jediným bohom a Mohamed je jeho prorokom. Ako  napríklad hovorí jeden významný autoritatívny hadís:
Mohamed: Bolo mi prikázané viesť vojnu proti ľudstvu, pokiaľ všetci nedosvedčia, že niet iného boha než Alaha, neuveria, že som jeho prorokom a neprijmú všetky zjavenia, ktoré sú skrze mňa vyslovené. […]“ (Muslim 001,0031)

  • Nástrojom na uskutočnenie tohto cieľa je džihád. Existuje viac druhov džihádu a teror je jedným z nich. 
  • Nesmieme zabudnúť na rolu podriadenia sa v islame. Význam samotného slova „islam“ je práve „podriadenie sa“. Každý človek sa musí skôr či neskôr podriadiť Alahovi. Jedným zo spôsobov, ako toto dosiahnuť, je vyvolať v kafiroch (neveriacich) strach. Poddať sa strachu by znamenalo podriadiť sa a tým naplniť cieľ teroristov.
  • Musíme prejaviť odvahu. Nie iba ako spoločnosť, ale takisto ako jednotlivci. Pretože zmena začína pri každom jednom z nás. Mnoho z nás by radšej verilo, že všetky náboženstvá sú plné lásky a vedú k rozvoju jedinca. Každopádne nie je jednoduché nájsť potrebnú odvahu, pomocou kritického myslenia zhodnotiť politickú doktrínu islamu a položiť si otázku, či vedie veriacich moslimov vo vzťahu ku kafirom skôr k porozumeniu alebo nenávisti. 
  • Mali by sme byť odvážni aj pred ostatnými. Nesmieme mať obavu povedať pravdu len preto, že nechceme niekoho uraziť. Sloboda prejavu je dôležitejšia než kohokoľvek zranené city. Pokiaľ nenájdeme odvahu postaviť sa za naše slobody, riskujeme ich stratu. 
  • Nakoniec by sme nemali naletieť jednoduchým riešeniam. Džihád v Európe s určitosťou vyvolá reakcie. Nájdu sa ľudia, ktorí budú plošne útočiť na všetkých moslimov. Výbuchy hnevu sú však skôr prejavom slabosti než sily a poškodzujú debatu vedúcu k riešeniu situácie. Aby sme mohli našu spoločnosť ochrániť, je potrebné sa zjednotiť, nie postaviť sa jeden proti druhému. 

Problémom nie sú moslimovia ako ľudia, ale politické požiadavky islamu a nekonečná západná tolerancia (alebo lepšie ľahostajnosť či strach) ako odpoveď na ne. Ak ukážeme odvahu tento problém pomenovať a otvorene o ňom hovoriť, možno sa nám podarí dodať odvahu aj miliónom moslimov na celom svete. Odvahu k tomu, aby sa úprimne pozreli na zdroje islamu – korán, síru a hadísy. V týchto textoch je džihád proti neveriacim opakovane chválený ako najvyšší čin.

Mohamed: „Bojovať s kafirmi v džiháde čo i len jeden deň je väčšie ako celý pozemský svet a všetko v ňom. Miesto v Raji, menšie ako váš jazdecký bičík, je väčšie ako celý pozemský svet a všetko v ňom. Prejsť jeden deň alebo jednu noc v džiháde je väčšie, ako celý pozemský svet a všetko v ňom.“ (Buchárí 4,52,142)

Nesmieme sa báť jasne a bez emócií hovoriť o politickom islame. O tom, aké utrpenie a problémy prináša ako moslimom, tak aj nemoslimom. Takto si posvietime priamo na podstatu problému. V súčasnej dobe to už nebude úplne ľahká cesta. Pokiaľ však začneme jednať s odvahou a pochopením, môžeme zabrániť mnohým budúcim obetiam.

Ak spoločenské elity nezaujmú jasné stanovisko a budú opäť vyhlasovať, že útoky v Paríži boli izolovaným činom niekoľkých nepríčetných jednotlivcov, budúce útoky náš opäť zaskočia. Pokiaľ budeme trvať na tom, že doktrína islamu je bezchybná a jej politické požiadavky sú legitímne, dáme za pravdu teroristom. Pokiaľ sa nezameriame na príčinu problému a budeme riešiť iba následky, neuchránime Európu takú, akú sme ju poznali doteraz.

Aby sme si skutočne uctili pamiatku nevinných obetí z Paríža, musíme nájsť odvahu pomenovať politický islam.

CSPI International, 14. novembra 2015

pondelok 9. novembra 2015

Bill Warner ako hosť v televízii TA3



"Islam ako náboženstvo ma nezaujíma a nevenujem sa mu. Tiež neviem, čo si myslia moslimovia, ako ma vnímajú, nedokážem sa vžiť do mysle moslima, do ich modlenia a rituálov. Ale to nie je moja vec a ani to nie je podstatné. Pretože to, čomu sa venujem, je tá časť islamu, tá časť doktríny, ktorá sa zaoberá mnou ako neveriacim – kafirom.
Islam je možné rozdeliť na náboženskú a politickú časť a je to navyše veľmi jednoduché: keď islam hovorí o kafiroch, ide o politický islam. Pritom 64 percent textu Koránu sa vzťahuje na kafirov. Väčšina Koránu sa teda týka priamo mňa ako nemoslima. A to je jediný dôvod, prečo sa jej venujem."

Dr. Bill Warner, prezident Centra pre štúdium politického islamu

utorok 6. októbra 2015

Kto nie je moslim, zakrýva pravdu

Reakcia na rozhovor s Jozefom Lenčom, SME, 16. augusta 2015

Dňa 16. augusta zverejnil denník SME rozhovor so známym slovenským moslimom Jozefom Lenčom. Keďže v inak korektne vedenom rozhovore Róberta Kotiana zostalo niekoľko vecí nedopovedaných, CSPI sa rozhodlo zareagovať a dovysvetliť tieto body. Začiatkom septembra sme teda zaslali denníku SME našu reakciu aj so žiadosťou o zverejnenie, bohužiaľ však dodnes bez akejkoľvek odpovede z ich strany. Preto náš text zverejňujeme na týchto stránkach a veríme, že ho budete zdieľať medzi svojimi priateľmi. Veríme, že bude prínosom k všeobecnej debate o islame. 

V rozhovore Róberta Kotiana s Jozefom Lenčom sme mohli nazrieť do myšlienkových postupov vedúcich človeka z našej kultúry k tomu, aby sa stal moslimom. Ako bádateľov v oblasti politického islamu nás zaujalo niekoľko výrokov pána Lenča, ktoré sa nám zdajú z faktografického hľadiska nedopovedané, čo môže veisť u neskúseného čitateľa k nesprávnemu pochopeniu, a preto je dobré dať im širší kontext. Konkrétne ide o týchto šesť vyjadrení: 

1. „Každý moslim hľadá kompromis medzi tým, čo je jeho náboženskou povinnosťou, a čo je vhodné a možné v danej chvíli v spoločnosti.“ 

Tento princíp, kedy moslim nemusí plniť svoje náboženské povinnosti v prostredí, kde nie je možné praktikovať islam presne podľa šaríe sa nazýva tajsír, voľne preložené „odľahčenie bremena.“ Ďakujeme za jeho pripomenutie. Je zaujímavé, ako často moslimovia v západných krajinách požadujú, aby im zamestnávatelia a školy poskytovali napríklad čas a priestor na modlitby, alebo na športoviskách oddelené bazény pre ženy a podobne. Považujeme za dôležité si pripomínať, že ak sa týmto požiadavkám nevyhovie, v súlade s princípom tajsír nejde o upieranie náboženských práv či slobôd moslimov. Požiadavky na špeciálne podmienky či „halal“ stravu nie sú náboženského, ale skôr politického charakteru.


2. „Pri čítaní koránu je zjavný odkaz, že Boh nepredpísal ľuďom nič, čo by im škodilo alebo by im zbytočne sťažovalo život.“ 

Toto je čisto subjektívne, pretože napríklad pri pohľade z ateistického alebo aj kresťanského uhla  sa povinnosť modliť sa päťkrát denne spolu so zložitými rituálmi pred modlitbou môžu zdať ako značná komplikácia života. Podľa islamských textov Alah pôvodne žiadal až 50 modlitieb denne, a až na intervenciu Mohameda zredukoval tento počet na päť, čo vyzdvihuje dôležitosť osobnosti Mohameda v islame. Pretože posvätnými textami islamu sú Korán (výroky Alaha, 14 percent celkového textu) a Sunna (86 percent textu, zahŕňa životopis a skutky proroka), potom ako dedukuje odborník na šaríu a islamské texty Bill Warner, islam je len zo 14 percent Alah a až z 86 percent Mohamed. Mohamed je dokonalým vzorom pre každého moslima, a preto mnoho moslimov nasleduje jeho príklad, aj keď im to život sťažuje už len preto, že Mohamed žil v úplne iných podmienkach. 


3. „Človek je prirodzene moslimom, každá bytosť stvorená Bohom sa rodí ako moslim.“
V tomto prehlásení sa skrýva hlavný dôvod, prečo Bill Warner založil Centrum pre štúdium politického islamu, a prečo považuje islam za potenciálne nebezpečnú ideológiu pre náš západný svet založený na politickej a osobnej slobode. Arabské slovo, ktorým Mohamed označoval nemoslimov je kafir, a hoci sa prekladá ako „neveriaci,“ je to veľmi nepresný preklad. Kafir označuje niekoho, kto síce pozná skutočnú pravdu, ale zakrýva ju. Mohamed bol presvedčený, že všetci ľudia vedia, že on je jediným božím prorokom, a kafirovia to len popierajú – buď preto, že majú v srdci zlo, alebo im myseľ zatemnil Alah, alebo z iného dôvodu. 
Každý, kto neuznáva Mohameda ako Božieho proroka, je kafir, odmieta prijať pravdu, skrýva ju, čím sa dopúšťa previnenia voči islamu. Aj preto je podľa Koránu možné kafirom sa vysmievať (83:34), strojiť proti nim úklady (86:15), odsekávať im hlavy (47:4), terorizovať ich (8:12), kafiri sú zlo (23:97 – o pojmoch „dobro“ a „zlo“ v islame si povieme v bode 6) a sú prekliati (33:60). Žiadny moslim nemôže mať kafira za priateľa (3:28). 
V tomto kontexte stojí za povšimnutie, že štatisticky sa v základných posvätných textoch islamu venuje viac pozornosti kafirom ako čomukoľvek inému. O kafiroch totiž pojednáva 51 percent celkového objemu týchto textov, v samotnom Koráne je to až 64 percent. Ak definujeme náboženstvo ako intímny spirituálny vzťah človeka s Bohom, islam je maximálne len z polovice náboženstvom, pričom druhá polovica je politickou doktrínou zameranou na to, čo majú moslimovia robiť s kafirmi.


4. „Slobodu v islame vnímam tak, že nemusím slepo počúvať inštitucionalizovanú autoritu ako katolíci, ktorí musia byť podriadení svetskej moci.“

Na rozdiel od katolicizmu, kde vládne síce limitovaná, ale aspoň nejaká diskusia a vývoj, moslimovia musia slepo poslúchať jediného človeka – Mohameda, pričom jeho slová sú posvätné a nemenné a jeho skutky dokonalým príkladom pre všetkých. Korán je síce prezentovaný ako slovo Alahovo, ale moslim má k Alahovi prístup zas len skrze Mohameda, keďže Korán je zápisom toho, čo Mohamed povedal, že mu povedal Boh. Navyše, v Koráne sa až na 91 miestach uvádza, že dokonalý moslim by sa mal snažiť byť čo najviac ako Mohamed. 

Spomenutá sloboda v islame je slobodou vyložiť si islam tak, ako si to človek prečíta v posvätných textoch. Pritom niektoré verše v Koráne (napríklad 9:5 „Zabíjajte neveriacich, kdekoľvek ich nájdete“) možno ľahko pochopiť ako navádzajúce na nenávisť a násilie voči nemoslimom, zvlášť keď sám Mohamed viedol vojny proti neveriacim a za posledných deväť rokov svojho života sa angažoval v nejakom akte násilia v priemere každých šesť týždňov. 
Kombinácia násilných veršov a príkladu Proroka tvorí živnú pôdu pre islamský extrémizmus, ktorého najkrikľavejším príkladom je v súčasnosti Islamský štát.  V rozhovore je zmienená nebezpečná vlastnosť islamu ospravedlnená nasledovne: „Človek musí byť zodpovedný za svoje činy.“...“Zároveň ak chce byť zodpovedný, má povinnosť poznávať svet, má povinnosť poznávať islam sa strániť sa konania zlých skutkov.“ Ku tomu, čo znamená dobro a zlo v islame sa ešte vrátime, tu je najmä nedopovedané, komu alebo čomu sa má moslim zodpovedať. Zákonom danej krajiny? Ideálom humanizmu? Nie. Zbožný moslim sa zodpovedá jedine Bohu, respektíve svojmu slobodnému pochopeniu viery skrze islamské texty a príklad Mohameda. Keď teda v súlade s islamskými textami verí, že ak bude zabíjať kafirov a pritom zomrie v džiháde, pôjde rovno do raja, kde ho bude očakávať 72 hurisiek, potom cesta do Sýrie môže byť preňho plne logickou voľbou.  


5. „Človek verí v Boha a jeho zákony. No zároveň aj v zákony štátu, v ktorom žije a ktoré nie sú v rozpore s étosom islamu.“ 

Otázne je, čo v prípade, keď sú zákony štátu v rozpore s islamským právom, čo sa v prípade západných demokratických krajín môže stať veľmi ľahko. Ako uvádza Warner vo svojej knihe Šaría pre nemoslimov, podľa práva šaría má napríklad svedectvo ženy na súde polovičnú váhu svedectva muža, a tiež muž má právo zbiť svoju ženu v prípade, že u nej „pozoruje znaky neposlušnosti“ a iné prostriedky neprinesú nápravu. Podľa šaríe si odpadlík od islamu zaslúži trest smrti. Šaría vyžaduje od moslimov viesť džihád až kým sa všetci nepodrobia islamu. Kafiri sú z pohľadu šaríe menejcenní voči moslimom, a to vo všetkých aspektoch. Je ťažké si predstaviť, ako by moslim mohol dodržiavať napríklad slovenské zákony a šaríu zároveň.


6. „Nekonám dobro preto, že mi to niekto prikáže, ale preto, že konaním dobra slúžim svetu.“ ... „Ak chce človek konať zlo, vždy si nájde dôvod.“

Dobro a zlo sú relatívne pojmy a ich chápanie závisí od kultúry a ideológie, ktorú človek nasleduje. V islame dobro je to, čo považoval za dobré Mohamed, a čo je dobré pre islam. Často sa preto používajú aj termíny halal (dovolené) a haram (zakázané). Chápanie dobra a zla je tiež dualistické, iné normy platia pre moslimov a iné pre kafirov. Napríklad hoci klamstvo islam zakazuje a moslim nemôže klamať inému moslimovi, moslim môže klamať kafirom, keď to pomôže islamu. Keď Mohamed žiadal zabitie básnika Kába, ktorý kritizoval islam, dovolil Maslamovi Kába oklamať, aby sa k nemu mohol ľahšie dostať a zabiť ho.

Ľuďom, ktorí vyrastali v našej kultúre, často nedochádza táto relativita ponímania dobra a zla, a možno je to tak aj v prípade pána Lenča. Pri už spomínanej slobode výkladu nemusí byť konanie násilia na nemoslimoch zvrátená interpretácia niekoho, kto „chce konať zlo.“ Môže ísť o plne logickú dedukciu oddaného veriaceho moslima z násilných pasáží v posvätných textoch islamu, vrátane príkladu samotného proroka Mohameda.

Kolektív autorov
Centrum pre štúdium politického islamu SR