nedeľa, 11. septembra 2016

Hudobná výchova podľa šarie

Nemáme všetci rovnaký hudobný sluch a ani vkus a mnohí z nás sa na povinných hodinách hudobnej výchovy na základnej škole nudili. Pán Mohammad Dašu, učiteľ Koránu z kanadského Toronta, však svojim deťom našiel oveľa lepšiu výhovorku. „Moje deti nemôžu byť prítomné na hodinách hudobnej výchovy. Nechajte ich sedieť v knižnici alebo v kancelárii, prípadne im počas takej hodiny dajte dobrovoľnú školskú prácu, to je v poriadku. Sme flexibilní,“ oznámil škole s argumentom, že keďže spev a hra na hudobný nástroj islam zakazuje, on, ako veriaci moslim, ktorý dokonca občas vedie modlitby v miestnej mešite, nesmie deťom dovoliť zúčastňovať sa na páchaní takého hriechu.

Uši plné olova
A hoci škola sa snažila vyjsť starostlivému otcovi v ústrety s návrhom, že moslimské deti nemusia spievať, ale napríklad len tlieskať do rytmu, ale že účasť na hodinách hudobnej výchovy je povinná, nepochodila. „Nemôžeme robiť kompromisy v otázkach, pre ktoré máme úplne jasné inštrukcie vydané Prorokom,“ podporil starostlivého rodiča miestny imám Kasim Ingar. Podľa islamského práva šaría je totiž hra na hudobné nástroje prísne zakázaná a uši tých, čo počúvajú spev, budú v súdny deň naplnené olovom. Dašu situáciu „elegantne“ vyriešil tak, že počas hodín hudobnej výchovy berie svoje tri deti zo školy preč.
Tento prípad je zaujímavý najmä v rámci znepokojujúceho trendu. Čoraz častejšie sa stretávame s príkladmi toho, že moslimská komunita žiada prispôsobenie v rôznych aspektoch našej kultúry, vzdelávacieho či iného systému. Spomeňme si na zverejnenie karikatúr proroka Mohameda v Dánsku, prihliadanie na kultúrne zázemie pri vraždách zo cti v Nemecku alebo povoľovanie sobášov moslimských mužov zo štyrmi ženami vo Veľkej Británii. Požiadavka je vždy odôvodnená rovnako a v zásade hovorí „prispôsobte sa, lebo inak urazíte naše náboženské cítenie“.

Náboženské vs. politické požiadavky
Z pohľadu náboženstva však v islame existuje princíp tajsír, v preklade „uľahčenie bremena,“ na základe ktorého v krajine kafirov (nemoslimov) môžu moslimovia upustiť od často náročných požiadaviek svojho náboženstva. Ak je to nevyhnutné, napríklad ak nie je k dispozícii iná potrava, moslim môže aj jesť bravčové mäso, aj si napríklad odložiť modlitbu na neskôr, ak jeho zamestnávateľ neposkytuje prestávky na modlenie a podobne.
Deti Mohammada Dašu teda bez ujmy na ich náboženskom živote môžu navštevovať hodiny hudobnej výchovy – keďže v krajine kafirov je účasť povinná. Jeho požiadavka na špeciálne zaobchádzanie len na základe náboženstva je v rozpore so základnými hodnotami rovnosti pred zákonom, a je tým pádom politická. Ide o citlivú požiadavku nielen čo sa týka dopadu na moslimské deti. Hudba, umenie a kultúra patria k našej civilizácii, a keď ich budú moslimovia svojim deťom zakazovať, ako to ovplyvní možnosť ich integrácie do západnej spoločnosti?
Rovnako však aj nemoslimské deti v danej triede dostávajú nevyžiadanú lekciu – že moslimovia sú špeciálne privilegovaná skupina, pre ktorú zákony a pravidlá neplatia. V prípade Mohammada Dašu ide o presadzovanie si politického záujmu tejto skupiny voči zákonodarstvu danej krajiny.

Islam ako politický systém
Poznáme množstvo príkladov politických požiadaviek. „Dajte chudobným nižšie dane a sociálne istoty.“ „Nech majú dôchodcovia a študenti cestovné zadarmo.“ „Dajme poslancom parlamentu imunitu.“ O týchto požiadavkách sa vedú často vášnivé diskusie. Do tejto kategórie spadajú aj nasledovné požiadavky islamskej komunity na Západe:
- požiadavka, aby nebol prorok Mohamed zobrazovaný alebo aby naň neboli adresované narážky či vtipy
- požiadavka, aby mohol mať moslimský muž štyri manželky
- požiadavka, aby boli a letiskách inštalované kútiky pre moslimov, kde si môžu rituálne umývať nohy
- požiadavka, aby bol akceptovaný len ten preklad Koránu, ktorý je upravený pre našu kultúru
- požiadavka učiť na školách o islame len v pozitívnom duchu
- požiadavka nezmieňovať sa o podradnom postavení žien v islame
Politické požiadavky ale nie sú pre islam novinkou. Sprevádzajú ho od jeho vzniku. Mohamed sa stal úspešným, keď sa prestal zameriavať na šírenie svojho posolstva slovom, stal sa z neho politik a bojovník a začal svojich susedov dobíjať mečom. Samotný Korán je skoro z dvoch tretín venovaný kafirom.

Nedávny príklad z Kanady je symbolický. Zjavne politická požiadavka na zmenu v sekulárnom školskom systéme je zakrývaná prívlastkom „náboženská“. S náboženstvom ale nemá nič spoločné. Preto je potrebné postaviť sa k nej v tomto duchu. Požiadavka je to samozrejme legitímna, ale keďže je politická, mala by sa riešiť politickými nástrojmi. A nielen to. Je potrebné začať širšiu konštruktívnu diskusiu na tému kompatibility islamu s našou kultúrou a hodnotami.
CSPI SR

Odkaz na pôvodný článok:

nedeľa, 4. septembra 2016

Burkini legitimizujú znásilnenie

Debata okolo celotelového úboru na kúpanie pre moslimky, takzvaných burkini, sa hýbe z jedného extrému do druhého. Bývalý francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, striktne vyznávajúci zásadu laicité, nedávno vyzval na prijatie zákona, ktorý by umožnil jednotlivým starostom burkini na ich plážach zakazovať. Francúzsky minister vnútra Bernard Cazeneuve túto výzvu ihneď odmietol s tým, že by to bolo protiústavné.

Starosta Cannes David Lisnard a jeho kolegovia z ďalších francúzskych miest však neváhali, a obratom postavili burkini mimo zákon. Presadzovanie dobrej myšlienky v mene bezpečnosti a hodnôt sekularizmu však viedlo k nechutným incidentom, napríklad keď skupina po zuby ozbrojených policajtov obklopila pokojne ležiacu zahalenú moslimku na pláži v Nice a nútila ju vyzliekať sa.  Francúzsky najvyšší správny súd to celé dorazil prehlásením, že zákaz burkini je diskriminačný a zakazovať burkini zakázal.

Aj z vyššie uvedeného je zjavné, že samotný zákaz burkini, akokoľvek dobre myslený, nič nerieši. Čiastkové kroky musia byť spojené so širšou diskusiou a opatreniami týkajúcimi sa politického islamu a jeho prejavov. Inými slovami je nutné pozrieť sa na burkini ako jeden z množstva fenoménov v širšom kontexte islamskej doktríny a následne z toho vyvodiť konkrétne politické dôsledky.

Dizajn burkini, podobne ako jej „suchých“ sestier ako burky, nikáby,či hidžáby, vychádza z podradného postavenia ženy v islame. Podľa islamského práva šaría sa napríklad muž môže zosobášiť zo štyrmi ženami, naopak to neplatí. Dcéra má právo zdediť polovicu toho, čo potomok mužského pohlavia. Na súde je výpoveď jedného muža rovná výpovedi dvoch žien.

Čo sa týka oblečenia, to islamská doktrína presne nevymedzuje. Vieme však, že prorok Mohamed donútil všetky svoje manželky nosiť závoj. Má to silný vplyv na súčasný islam, keďže Korán prízvukuje potrebu nasledovať Mohameda v každom možnom aspekte života.

Žena sa má držať v ústraní a pred mužom sa správať skromne a cudne, inak si koleduje o problém. Austrálsky vysokopostavený islamský klerik šejk Tadž Aldin al-Hilálí to vystihol v známom prirovnaní s mäsom: „Ak pohodíte holé mäso von... a mačky sa prídu pohostiť, čia je to vina?... Problémom je to holé mäso. Ak je [žena] vo svojej izbe, doma, alebo v hidžábe, nebude žiaden problém.“ (https://www.theguardian.com/world/2006/oct/26/australia.marktran)

Je to jasná správa. Žena, ktorá sa nezahaľuje, sama vyzýva na znásilnenie. Ale takýto výrok ponižuje aj mužov. Pokladá ich za zvieratá, ktoré nekontrolujú svoje pudy.

Z pohľadu islamskej doktríny teda burkini, podobne ako burka a ďalšie „islamské odevy cudnosti“, legitimizuje znásilňovanie. Za burkini sa argumentuje právom každého človeka v slobodnej spoločnosti obliekať sa podľa vlastného výberu. Avšak burkini nie sú porovnateľné s kostýmom Batmana, čo si donesie na pláž nejaký recesista. Burkini je jasné prehlásenie moslimky, že to ona je tá cudná a cnostná, a keďže tak lepšie napĺňa ideál moslimky, je lepšia ako tie odhalené, ktoré si len tak sporo odeté v plavkách koledujú o znásilnenie. Ak akceptujeme burkini, bude to viesť k tlaku v islamských komunitách, aby ich nosili všetky moslimky. To je v protiklade s cieľom autorky celotelových plaviek Ahedy Zanetti, ktorá vyhlásila, že burkini vymyslela preto, aby ženám dala slobodu, nie aby im ju zobrala. Myslela tým, že moslimské ženy majú na výber buď ísť na pláž oblečené v burkini, alebo zostať doma. A ak sa celá debata o burkini bude viesť bez debaty o politickom islame a postavení ženy v islame, presne taký negatívny dopad by eventuálny zákaz burkini mal na moslimské ženy – bez burkini by museli zostať sedieť doma.

Akceptácia burkini však bude mať negatívny vplyv aj na nemoslimky. V plavkách na pláži budú stále vo väčšom kontraste k cnostným zahaleným ženám pôsobiť ako nezabalené mäso hodené zvieratám, koledujúce si o znásilnenie.

Riešenie, ako už bolo naznačené, spočíva v diskusii o islame. Nie o jeho náboženskej časti, pretože to je slobodná voľba každého jedinca. Niektoré časti islamskej doktríny však zasahujú do života nie len moslimských žien a mužov, ale aj nemoslimov. Preto je dobré jasne povedať, kde končí náboženská časť islamu a kde začínajú požiadavky politického charakteru. A v ktorých bodoch sú v rozpore s ústavami našich krajín pevne stojacimi na pilieroch slobody a rovnosti.


CSPI SR