nedeľa, 4. septembra 2016

Burkini legitimizujú znásilnenie

Debata okolo celotelového úboru na kúpanie pre moslimky, takzvaných burkini, sa hýbe z jedného extrému do druhého. Bývalý francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, striktne vyznávajúci zásadu laicité, nedávno vyzval na prijatie zákona, ktorý by umožnil jednotlivým starostom burkini na ich plážach zakazovať. Francúzsky minister vnútra Bernard Cazeneuve túto výzvu ihneď odmietol s tým, že by to bolo protiústavné.

Starosta Cannes David Lisnard a jeho kolegovia z ďalších francúzskych miest však neváhali, a obratom postavili burkini mimo zákon. Presadzovanie dobrej myšlienky v mene bezpečnosti a hodnôt sekularizmu však viedlo k nechutným incidentom, napríklad keď skupina po zuby ozbrojených policajtov obklopila pokojne ležiacu zahalenú moslimku na pláži v Nice a nútila ju vyzliekať sa.  Francúzsky najvyšší správny súd to celé dorazil prehlásením, že zákaz burkini je diskriminačný a zakazovať burkini zakázal.

Aj z vyššie uvedeného je zjavné, že samotný zákaz burkini, akokoľvek dobre myslený, nič nerieši. Čiastkové kroky musia byť spojené so širšou diskusiou a opatreniami týkajúcimi sa politického islamu a jeho prejavov. Inými slovami je nutné pozrieť sa na burkini ako jeden z množstva fenoménov v širšom kontexte islamskej doktríny a následne z toho vyvodiť konkrétne politické dôsledky.

Dizajn burkini, podobne ako jej „suchých“ sestier ako burky, nikáby,či hidžáby, vychádza z podradného postavenia ženy v islame. Podľa islamského práva šaría sa napríklad muž môže zosobášiť zo štyrmi ženami, naopak to neplatí. Dcéra má právo zdediť polovicu toho, čo potomok mužského pohlavia. Na súde je výpoveď jedného muža rovná výpovedi dvoch žien.

Čo sa týka oblečenia, to islamská doktrína presne nevymedzuje. Vieme však, že prorok Mohamed donútil všetky svoje manželky nosiť závoj. Má to silný vplyv na súčasný islam, keďže Korán prízvukuje potrebu nasledovať Mohameda v každom možnom aspekte života.

Žena sa má držať v ústraní a pred mužom sa správať skromne a cudne, inak si koleduje o problém. Austrálsky vysokopostavený islamský klerik šejk Tadž Aldin al-Hilálí to vystihol v známom prirovnaní s mäsom: „Ak pohodíte holé mäso von... a mačky sa prídu pohostiť, čia je to vina?... Problémom je to holé mäso. Ak je [žena] vo svojej izbe, doma, alebo v hidžábe, nebude žiaden problém.“ (https://www.theguardian.com/world/2006/oct/26/australia.marktran)

Je to jasná správa. Žena, ktorá sa nezahaľuje, sama vyzýva na znásilnenie. Ale takýto výrok ponižuje aj mužov. Pokladá ich za zvieratá, ktoré nekontrolujú svoje pudy.

Z pohľadu islamskej doktríny teda burkini, podobne ako burka a ďalšie „islamské odevy cudnosti“, legitimizuje znásilňovanie. Za burkini sa argumentuje právom každého človeka v slobodnej spoločnosti obliekať sa podľa vlastného výberu. Avšak burkini nie sú porovnateľné s kostýmom Batmana, čo si donesie na pláž nejaký recesista. Burkini je jasné prehlásenie moslimky, že to ona je tá cudná a cnostná, a keďže tak lepšie napĺňa ideál moslimky, je lepšia ako tie odhalené, ktoré si len tak sporo odeté v plavkách koledujú o znásilnenie. Ak akceptujeme burkini, bude to viesť k tlaku v islamských komunitách, aby ich nosili všetky moslimky. To je v protiklade s cieľom autorky celotelových plaviek Ahedy Zanetti, ktorá vyhlásila, že burkini vymyslela preto, aby ženám dala slobodu, nie aby im ju zobrala. Myslela tým, že moslimské ženy majú na výber buď ísť na pláž oblečené v burkini, alebo zostať doma. A ak sa celá debata o burkini bude viesť bez debaty o politickom islame a postavení ženy v islame, presne taký negatívny dopad by eventuálny zákaz burkini mal na moslimské ženy – bez burkini by museli zostať sedieť doma.

Akceptácia burkini však bude mať negatívny vplyv aj na nemoslimky. V plavkách na pláži budú stále vo väčšom kontraste k cnostným zahaleným ženám pôsobiť ako nezabalené mäso hodené zvieratám, koledujúce si o znásilnenie.

Riešenie, ako už bolo naznačené, spočíva v diskusii o islame. Nie o jeho náboženskej časti, pretože to je slobodná voľba každého jedinca. Niektoré časti islamskej doktríny však zasahujú do života nie len moslimských žien a mužov, ale aj nemoslimov. Preto je dobré jasne povedať, kde končí náboženská časť islamu a kde začínajú požiadavky politického charakteru. A v ktorých bodoch sú v rozpore s ústavami našich krajín pevne stojacimi na pilieroch slobody a rovnosti.


CSPI SR

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára