nedeľa, 11. septembra 2016

Hudobná výchova podľa šarie

Nemáme všetci rovnaký hudobný sluch a ani vkus a mnohí z nás sa na povinných hodinách hudobnej výchovy na základnej škole nudili. Pán Mohammad Dašu, učiteľ Koránu z kanadského Toronta, však svojim deťom našiel oveľa lepšiu výhovorku. „Moje deti nemôžu byť prítomné na hodinách hudobnej výchovy. Nechajte ich sedieť v knižnici alebo v kancelárii, prípadne im počas takej hodiny dajte dobrovoľnú školskú prácu, to je v poriadku. Sme flexibilní,“ oznámil škole s argumentom, že keďže spev a hra na hudobný nástroj islam zakazuje, on, ako veriaci moslim, ktorý dokonca občas vedie modlitby v miestnej mešite, nesmie deťom dovoliť zúčastňovať sa na páchaní takého hriechu.

Uši plné olova
A hoci škola sa snažila vyjsť starostlivému otcovi v ústrety s návrhom, že moslimské deti nemusia spievať, ale napríklad len tlieskať do rytmu, ale že účasť na hodinách hudobnej výchovy je povinná, nepochodila. „Nemôžeme robiť kompromisy v otázkach, pre ktoré máme úplne jasné inštrukcie vydané Prorokom,“ podporil starostlivého rodiča miestny imám Kasim Ingar. Podľa islamského práva šaría je totiž hra na hudobné nástroje prísne zakázaná a uši tých, čo počúvajú spev, budú v súdny deň naplnené olovom. Dašu situáciu „elegantne“ vyriešil tak, že počas hodín hudobnej výchovy berie svoje tri deti zo školy preč.
Tento prípad je zaujímavý najmä v rámci znepokojujúceho trendu. Čoraz častejšie sa stretávame s príkladmi toho, že moslimská komunita žiada prispôsobenie v rôznych aspektoch našej kultúry, vzdelávacieho či iného systému. Spomeňme si na zverejnenie karikatúr proroka Mohameda v Dánsku, prihliadanie na kultúrne zázemie pri vraždách zo cti v Nemecku alebo povoľovanie sobášov moslimských mužov zo štyrmi ženami vo Veľkej Británii. Požiadavka je vždy odôvodnená rovnako a v zásade hovorí „prispôsobte sa, lebo inak urazíte naše náboženské cítenie“.

Náboženské vs. politické požiadavky
Z pohľadu náboženstva však v islame existuje princíp tajsír, v preklade „uľahčenie bremena,“ na základe ktorého v krajine kafirov (nemoslimov) môžu moslimovia upustiť od často náročných požiadaviek svojho náboženstva. Ak je to nevyhnutné, napríklad ak nie je k dispozícii iná potrava, moslim môže aj jesť bravčové mäso, aj si napríklad odložiť modlitbu na neskôr, ak jeho zamestnávateľ neposkytuje prestávky na modlenie a podobne.
Deti Mohammada Dašu teda bez ujmy na ich náboženskom živote môžu navštevovať hodiny hudobnej výchovy – keďže v krajine kafirov je účasť povinná. Jeho požiadavka na špeciálne zaobchádzanie len na základe náboženstva je v rozpore so základnými hodnotami rovnosti pred zákonom, a je tým pádom politická. Ide o citlivú požiadavku nielen čo sa týka dopadu na moslimské deti. Hudba, umenie a kultúra patria k našej civilizácii, a keď ich budú moslimovia svojim deťom zakazovať, ako to ovplyvní možnosť ich integrácie do západnej spoločnosti?
Rovnako však aj nemoslimské deti v danej triede dostávajú nevyžiadanú lekciu – že moslimovia sú špeciálne privilegovaná skupina, pre ktorú zákony a pravidlá neplatia. V prípade Mohammada Dašu ide o presadzovanie si politického záujmu tejto skupiny voči zákonodarstvu danej krajiny.

Islam ako politický systém
Poznáme množstvo príkladov politických požiadaviek. „Dajte chudobným nižšie dane a sociálne istoty.“ „Nech majú dôchodcovia a študenti cestovné zadarmo.“ „Dajme poslancom parlamentu imunitu.“ O týchto požiadavkách sa vedú často vášnivé diskusie. Do tejto kategórie spadajú aj nasledovné požiadavky islamskej komunity na Západe:
- požiadavka, aby nebol prorok Mohamed zobrazovaný alebo aby naň neboli adresované narážky či vtipy
- požiadavka, aby mohol mať moslimský muž štyri manželky
- požiadavka, aby boli a letiskách inštalované kútiky pre moslimov, kde si môžu rituálne umývať nohy
- požiadavka, aby bol akceptovaný len ten preklad Koránu, ktorý je upravený pre našu kultúru
- požiadavka učiť na školách o islame len v pozitívnom duchu
- požiadavka nezmieňovať sa o podradnom postavení žien v islame
Politické požiadavky ale nie sú pre islam novinkou. Sprevádzajú ho od jeho vzniku. Mohamed sa stal úspešným, keď sa prestal zameriavať na šírenie svojho posolstva slovom, stal sa z neho politik a bojovník a začal svojich susedov dobíjať mečom. Samotný Korán je skoro z dvoch tretín venovaný kafirom.

Nedávny príklad z Kanady je symbolický. Zjavne politická požiadavka na zmenu v sekulárnom školskom systéme je zakrývaná prívlastkom „náboženská“. S náboženstvom ale nemá nič spoločné. Preto je potrebné postaviť sa k nej v tomto duchu. Požiadavka je to samozrejme legitímna, ale keďže je politická, mala by sa riešiť politickými nástrojmi. A nielen to. Je potrebné začať širšiu konštruktívnu diskusiu na tému kompatibility islamu s našou kultúrou a hodnotami.
CSPI SR

Odkaz na pôvodný článok:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára