utorok, 6. októbra 2015

Kto nie je moslim, zakrýva pravdu

Reakcia na rozhovor s Jozefom Lenčom, SME, 16. augusta 2015

Dňa 16. augusta zverejnil denník SME rozhovor so známym slovenským moslimom Jozefom Lenčom. Keďže v inak korektne vedenom rozhovore Róberta Kotiana zostalo niekoľko vecí nedopovedaných, CSPI sa rozhodlo zareagovať a dovysvetliť tieto body. Začiatkom septembra sme teda zaslali denníku SME našu reakciu aj so žiadosťou o zverejnenie, bohužiaľ však dodnes bez akejkoľvek odpovede z ich strany. Preto náš text zverejňujeme na týchto stránkach a veríme, že ho budete zdieľať medzi svojimi priateľmi. Veríme, že bude prínosom k všeobecnej debate o islame. 

V rozhovore Róberta Kotiana s Jozefom Lenčom sme mohli nazrieť do myšlienkových postupov vedúcich človeka z našej kultúry k tomu, aby sa stal moslimom. Ako bádateľov v oblasti politického islamu nás zaujalo niekoľko výrokov pána Lenča, ktoré sa nám zdajú z faktografického hľadiska nedopovedané, čo môže veisť u neskúseného čitateľa k nesprávnemu pochopeniu, a preto je dobré dať im širší kontext. Konkrétne ide o týchto šesť vyjadrení: 

1. „Každý moslim hľadá kompromis medzi tým, čo je jeho náboženskou povinnosťou, a čo je vhodné a možné v danej chvíli v spoločnosti.“ 

Tento princíp, kedy moslim nemusí plniť svoje náboženské povinnosti v prostredí, kde nie je možné praktikovať islam presne podľa šaríe sa nazýva tajsír, voľne preložené „odľahčenie bremena.“ Ďakujeme za jeho pripomenutie. Je zaujímavé, ako často moslimovia v západných krajinách požadujú, aby im zamestnávatelia a školy poskytovali napríklad čas a priestor na modlitby, alebo na športoviskách oddelené bazény pre ženy a podobne. Považujeme za dôležité si pripomínať, že ak sa týmto požiadavkám nevyhovie, v súlade s princípom tajsír nejde o upieranie náboženských práv či slobôd moslimov. Požiadavky na špeciálne podmienky či „halal“ stravu nie sú náboženského, ale skôr politického charakteru.


2. „Pri čítaní koránu je zjavný odkaz, že Boh nepredpísal ľuďom nič, čo by im škodilo alebo by im zbytočne sťažovalo život.“ 

Toto je čisto subjektívne, pretože napríklad pri pohľade z ateistického alebo aj kresťanského uhla  sa povinnosť modliť sa päťkrát denne spolu so zložitými rituálmi pred modlitbou môžu zdať ako značná komplikácia života. Podľa islamských textov Alah pôvodne žiadal až 50 modlitieb denne, a až na intervenciu Mohameda zredukoval tento počet na päť, čo vyzdvihuje dôležitosť osobnosti Mohameda v islame. Pretože posvätnými textami islamu sú Korán (výroky Alaha, 14 percent celkového textu) a Sunna (86 percent textu, zahŕňa životopis a skutky proroka), potom ako dedukuje odborník na šaríu a islamské texty Bill Warner, islam je len zo 14 percent Alah a až z 86 percent Mohamed. Mohamed je dokonalým vzorom pre každého moslima, a preto mnoho moslimov nasleduje jeho príklad, aj keď im to život sťažuje už len preto, že Mohamed žil v úplne iných podmienkach. 


3. „Človek je prirodzene moslimom, každá bytosť stvorená Bohom sa rodí ako moslim.“
V tomto prehlásení sa skrýva hlavný dôvod, prečo Bill Warner založil Centrum pre štúdium politického islamu, a prečo považuje islam za potenciálne nebezpečnú ideológiu pre náš západný svet založený na politickej a osobnej slobode. Arabské slovo, ktorým Mohamed označoval nemoslimov je kafir, a hoci sa prekladá ako „neveriaci,“ je to veľmi nepresný preklad. Kafir označuje niekoho, kto síce pozná skutočnú pravdu, ale zakrýva ju. Mohamed bol presvedčený, že všetci ľudia vedia, že on je jediným božím prorokom, a kafirovia to len popierajú – buď preto, že majú v srdci zlo, alebo im myseľ zatemnil Alah, alebo z iného dôvodu. 
Každý, kto neuznáva Mohameda ako Božieho proroka, je kafir, odmieta prijať pravdu, skrýva ju, čím sa dopúšťa previnenia voči islamu. Aj preto je podľa Koránu možné kafirom sa vysmievať (83:34), strojiť proti nim úklady (86:15), odsekávať im hlavy (47:4), terorizovať ich (8:12), kafiri sú zlo (23:97 – o pojmoch „dobro“ a „zlo“ v islame si povieme v bode 6) a sú prekliati (33:60). Žiadny moslim nemôže mať kafira za priateľa (3:28). 
V tomto kontexte stojí za povšimnutie, že štatisticky sa v základných posvätných textoch islamu venuje viac pozornosti kafirom ako čomukoľvek inému. O kafiroch totiž pojednáva 51 percent celkového objemu týchto textov, v samotnom Koráne je to až 64 percent. Ak definujeme náboženstvo ako intímny spirituálny vzťah človeka s Bohom, islam je maximálne len z polovice náboženstvom, pričom druhá polovica je politickou doktrínou zameranou na to, čo majú moslimovia robiť s kafirmi.


4. „Slobodu v islame vnímam tak, že nemusím slepo počúvať inštitucionalizovanú autoritu ako katolíci, ktorí musia byť podriadení svetskej moci.“

Na rozdiel od katolicizmu, kde vládne síce limitovaná, ale aspoň nejaká diskusia a vývoj, moslimovia musia slepo poslúchať jediného človeka – Mohameda, pričom jeho slová sú posvätné a nemenné a jeho skutky dokonalým príkladom pre všetkých. Korán je síce prezentovaný ako slovo Alahovo, ale moslim má k Alahovi prístup zas len skrze Mohameda, keďže Korán je zápisom toho, čo Mohamed povedal, že mu povedal Boh. Navyše, v Koráne sa až na 91 miestach uvádza, že dokonalý moslim by sa mal snažiť byť čo najviac ako Mohamed. 

Spomenutá sloboda v islame je slobodou vyložiť si islam tak, ako si to človek prečíta v posvätných textoch. Pritom niektoré verše v Koráne (napríklad 9:5 „Zabíjajte neveriacich, kdekoľvek ich nájdete“) možno ľahko pochopiť ako navádzajúce na nenávisť a násilie voči nemoslimom, zvlášť keď sám Mohamed viedol vojny proti neveriacim a za posledných deväť rokov svojho života sa angažoval v nejakom akte násilia v priemere každých šesť týždňov. 
Kombinácia násilných veršov a príkladu Proroka tvorí živnú pôdu pre islamský extrémizmus, ktorého najkrikľavejším príkladom je v súčasnosti Islamský štát.  V rozhovore je zmienená nebezpečná vlastnosť islamu ospravedlnená nasledovne: „Človek musí byť zodpovedný za svoje činy.“...“Zároveň ak chce byť zodpovedný, má povinnosť poznávať svet, má povinnosť poznávať islam sa strániť sa konania zlých skutkov.“ Ku tomu, čo znamená dobro a zlo v islame sa ešte vrátime, tu je najmä nedopovedané, komu alebo čomu sa má moslim zodpovedať. Zákonom danej krajiny? Ideálom humanizmu? Nie. Zbožný moslim sa zodpovedá jedine Bohu, respektíve svojmu slobodnému pochopeniu viery skrze islamské texty a príklad Mohameda. Keď teda v súlade s islamskými textami verí, že ak bude zabíjať kafirov a pritom zomrie v džiháde, pôjde rovno do raja, kde ho bude očakávať 72 hurisiek, potom cesta do Sýrie môže byť preňho plne logickou voľbou.  


5. „Človek verí v Boha a jeho zákony. No zároveň aj v zákony štátu, v ktorom žije a ktoré nie sú v rozpore s étosom islamu.“ 

Otázne je, čo v prípade, keď sú zákony štátu v rozpore s islamským právom, čo sa v prípade západných demokratických krajín môže stať veľmi ľahko. Ako uvádza Warner vo svojej knihe Šaría pre nemoslimov, podľa práva šaría má napríklad svedectvo ženy na súde polovičnú váhu svedectva muža, a tiež muž má právo zbiť svoju ženu v prípade, že u nej „pozoruje znaky neposlušnosti“ a iné prostriedky neprinesú nápravu. Podľa šaríe si odpadlík od islamu zaslúži trest smrti. Šaría vyžaduje od moslimov viesť džihád až kým sa všetci nepodrobia islamu. Kafiri sú z pohľadu šaríe menejcenní voči moslimom, a to vo všetkých aspektoch. Je ťažké si predstaviť, ako by moslim mohol dodržiavať napríklad slovenské zákony a šaríu zároveň.


6. „Nekonám dobro preto, že mi to niekto prikáže, ale preto, že konaním dobra slúžim svetu.“ ... „Ak chce človek konať zlo, vždy si nájde dôvod.“

Dobro a zlo sú relatívne pojmy a ich chápanie závisí od kultúry a ideológie, ktorú človek nasleduje. V islame dobro je to, čo považoval za dobré Mohamed, a čo je dobré pre islam. Často sa preto používajú aj termíny halal (dovolené) a haram (zakázané). Chápanie dobra a zla je tiež dualistické, iné normy platia pre moslimov a iné pre kafirov. Napríklad hoci klamstvo islam zakazuje a moslim nemôže klamať inému moslimovi, moslim môže klamať kafirom, keď to pomôže islamu. Keď Mohamed žiadal zabitie básnika Kába, ktorý kritizoval islam, dovolil Maslamovi Kába oklamať, aby sa k nemu mohol ľahšie dostať a zabiť ho.

Ľuďom, ktorí vyrastali v našej kultúre, často nedochádza táto relativita ponímania dobra a zla, a možno je to tak aj v prípade pána Lenča. Pri už spomínanej slobode výkladu nemusí byť konanie násilia na nemoslimoch zvrátená interpretácia niekoho, kto „chce konať zlo.“ Môže ísť o plne logickú dedukciu oddaného veriaceho moslima z násilných pasáží v posvätných textoch islamu, vrátane príkladu samotného proroka Mohameda.

Kolektív autorov
Centrum pre štúdium politického islamu SR